Vojnové príbehy V - 311. Tušenie smrti

Autor: Juraj Kumičák | 3.1.2010 o 9:17 | Karma článku: 7,30 | Prečítané:  2326x

Chlapi vraj neplačú. Vraj im len tu a tam slzia oči. Ale tá doba bola zlá. Tak zlá, že chlapi plakali. Plakali a báli sa. A báli sa moc, lebo tušili smrť. Bola všade okolo nich a hrala sa s nimi. Nechutne zahrávala... Lebo smrť je sviňa...

Nočné nálety 311. československej bombardovacej perute prinášali značné obete. Často krát chlapi išli na nálet a v hlavách im znela jediná otázka - tak kto sa dnes nevráti? Ak sa navyše pripojilo ku strachu z náletu i tušenie smrti, bolo to zlé. Moc zlé...

obr010cakanie.jpg

Obr. 1 - Čakanie kamarátov, lások...

Dňa 16. decembra 1940 sedel v jedálni 311. letky Jan Křivda v divnej nálade. Jeho kamarát Vilém Bufka spomína: „Honzo, čo je s tebou?" nechápal som a zvedavo som pozeral po ostatných. Tí len krčili ramenami. Keď som však Honzovi nedal pokoj, dočkal som sa odpovede: „Vildo, ja ti mám tušenie, že sa dnes niečo stane... Keby sa tak stalo, tak moja polovica fordky je tvoja...". Nevedel som narýchlo, čo mu odpovedať, ale takéto dohody v prítomnosti kamarátov pred bojom mali medzi nami väčšiu platnosť ako všetky právne zmluvy. V tomto prípade sa to však nepríjemne podobalo záveti... Bolo mi ho ľúto, ale nedalo sa nič robiť, len ho ponechať jeho neveselým myšlienkam." Toho dňa, hneď po štarte, sa lietadlo Vickers Wellington KX-G (T2577) zrútilo i so svojou posádkou. Hneď po dopade zahynuli veliteľ lietadla Jan Křivda a predný strelec Jiří Janoušek, následne i zadný strelec Jaromír Toul. Ostatní vyviazli s rôznymi zraneniami, ale prežili. Jan Křivda je pochovaný na vojenskom cintoríne All Saints, Honington, Suffolk, C-10. Vo svojom rodisku v Uherskom Brode má pamätnú dosku, na ktorej je napísané „Nad život svoj sme vlasť svoju milovali". Po Janovi Křivdovi je pomenovaná ulica na sídlisku v Uherskom Brode.

obr011krivda.jpg

Obr. 2 - Jan Křivda a pohreb Křivdu, Janouška a Toula dňa 20.12.1940 v Honingtone

Oldřich Hlobil spomína na udalosť z roku 1941, týkajúcu sa jeho kamaráta, Jána Miklošeka zo Sládkovičova: „Bolo to 15. septembra 1941 a po letisku sa stlala hmla. Ležali sme na izbe, keď som si všimol, že Janko sa pred odchodom akosi dlho prehrabáva vo svojich veciach. Zrazu povie: „Oldo, tie topánky ti asi budú malé". Ležal som na posteli a čítal nejakú knihu. Až keď dopovedal celú vetu, uvedomil som si jej obsah. Vyskočím z postele a pozerám sa prekvapene naň. „Čo blázniš, človeče?" Smutne sa na mňa pozrel, ten pohľad hovoril všetko. Prisahal by som to i dnes. Janko cítil, že sa s ním niečo stane. Neviem to pochopiť, ale on to určite cítil. „Počuj Jano," hovorím mu, „ak sa necítiš dobre, oznám to, pôjde miesto teba iný." „Nie Oldo, pôjdem", povedal rozhodne. Chvíľu ešte niečo ukladal do kufra a potom dodal: „Všetko je tu v tomto kufri." Už som to nemohol vydržať, vstal som, obliekol som sa aj ja, že s ním pôjdem na briefing a poletím miesto neho, ale Janko nechcel ani počuť, že by som letel ja. Ešte na schodíkoch do Wellingtona mi ukázal zdvihnuté prsty - Victoria. Ale pohľad mal stále rovnaký... Ráno sa prebudím, pozriem na Jankovu posteľ a stuhol som - bola prázdna. Vybehnem von, vedľa spával Vilda Soukup, prvý pilot ich lietadla, vtrhnem do miestnosti... Pohľady jeho spolubývajúcich hovorili jasnou rečou..." Lietadlo Vickers Wellington KX-L (R1015) s posádkou Viléma Soukupa (Ján Miklošek, Mojmír Sedláček, Antonín Zimmer, Zděnek Babíček a Alois Jarnot) v ten deň letelo bombardovať Hamburg. V oblasti mesta Lingen bolo lietadlo zostrelené. Telá letcov boli pochované dňa 18.9.1941 na vojenskom cintoríne v Lingen-Ems do spoločného hrobu 1A a 1B, po vojne boli prevezené na lesný cintorín v Reichswalde, neďaleko holandských hraníc. Odpočívajú tam v úseku 27, rada F a spoločný hrob označený krížom má číslo 12-15.

obr012miklosek.jpg

Obr. 3 - Ján Miklošek, nar. 1.2.1916 v Sládkovičove

Jiří Osolsobě spomína na rozhovor s Josefem Svobodom pred náletom na Paríž dňa 3. marca 1942 : „spomenul som si po návrate na Josefa Svobodu. Letel s Hradilom na Paríž, rovnako ako my. „Dnes letí trinásť posádok a ja na svoju trinástu operáciu", povedal zamyslene Josef v autobuse cestou na letisko. „Aspoň sa tá jedna trinástka ruší tou druhou" povedal som. Nič lepšie ma v tej chvíli nenapadlo. „Dve trinástky je až až. Mne je to číslo v každom prípade nesympatické..." dodal Svoboda." Josef Svoboda letel v lietadle Vickers Wellington KX-Y (Z1070) v posádke Bohuslav Hradil, Ján Kotrch, Alois Tolar, Imrich Kormanovič a Přibyslav Strachoň. Lietadlo sa po zásahu zrútilo 50 km severozápadne od Paríža, pri meste Creil. Posádka je pochovaná na mestskom cintoríne Creil v časti 2 pod číslom Z 341/345. Žiaľ v ten deň to pri dvoch trinástkach neskončilo - nálet na Paríž neprežilo celkovo 13 mužov. Okrem posádky Bohuslava Hradila sa nevrátila ani posádka Karla Danihelku (KX-R, Z1105) a ťažkým zraneniam po súboji so stíhačmi podľahol i zadný strelec KX-G (Z1147) František Binder. Ten, a nielen ten deň okomentoval zadný strelec 311. perute Pavol Pukančík slovami „...tam hore vládla pani Smrť. Tam hore na nebi bolo Peklo...".

obr013svoboda.jpg

Obr. 4 - Josef Svoboda (vľavo), spolu s ním zahynul i Slovák Imrich Kormanovič, nar. 23.10.1921 v Krmeši

Smrť je sviňa. Niekedy udrie náhle. Niekedy sa len hrá..., dá o sebe vedieť, zneistí, vyvolá tušenie... A niekedy nepríde. Ani vtedy, keď na prežitie žiadna šanca nie je.

Zadný palubný strelec s hrôzou zistí, že priamo nad ich lietadlom letí iné a začína bombardovať. A bomby lietajú okolo jeho streleckej veže. Centimetre delia jeho i celú posádku od istej smrti. A chlap prežil...

obr014bomb.jpg

Obr. 5 - 1.000 librová bomba preletela len pár cm okolo zadného strelca Lancasteru...

Iný palubný strelec - mĺkvy Angličan. Jeho lietadlo pri nálete nad Nemeckom dostalo zásah, a tak veliteľ prikázal svojej posádke opustiť stroj. Zásah však poškodil komunikáciu so zadnou vežou a tak strelec nič netušil. Lietadlo však mierne klesajúc letelo ďalej... Po hodnej chvíli sa strelec rozhodol zájsť do prednej časti lietadla požiadať pilota o kľudnejší let, lebo mu je zle. Lietadlo bolo prázdne, strelec pilotovať nevedel a stroj bol príliš nízko na to, aby vyskočil padákom. A tak si sadol a čakal na smrť. Lietadlo pristálo v Anglicku na brucho, uprostred lúky, a strelec vyviazol bez jediného škrabanca. Keď si napriek tomu zažiadal o zdravotnú dovolenku, nik sa nedivil. Chlap ale prežil...

Smrť je sviňa. Vie prísť nečakane. A medzi našimi chlapmi lietajúcimi v RAF kosila až príliš často. Asi aj preto sa oni naučili vážiť si život a užívať si každú jednu minútu. Niekto v náručí anglickej dievčiny, niekto uprostred kamarátov na futbale, niekto pri poháriku - každý sa snažil odplašiť strach a myšlienky na zubatú. Nie každému to vyšlo, ale snažili sa o to všetci. Žiť naplno, bojovať o svoje, hoc chvíľkové šťastie a nemyslieť na to zlé. Veď čo ak práve ON bude ten ďalší, po koho si smrť príde...?

Lebo smrť je sviňa...

 

Zdroje : Jiří Osolsobě - Zbylo nás devět, Miloslav Pajer - Ve stínu slávy, Miloslav Pajer - Křídla míří na Německo, Miloslav Pajer - Wellingtony nad Biskají, František Loucký - Mnozí nedoletěli, Chaz Bowyer - Dějiny RAF, Internet

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

CYNICKÁ OBLUDA

V bubline pritakávačov

Začína byť celkom jasné, koho presne Matovič myslí, keď hovorí o múdrosráčoch.


Už ste čítali?