Reťazenie zla

Autor: Juraj Kumičák | 26.8.2011 o 13:57 | Karma článku: 5,13 | Prečítané:  1594x

Pred polstoročím sa v našej krajine diali divné súdne procesy. V mene ideológie sa prznili paragrafy, zákony, súdne procesy i ľudské životy. Napáchalo sa nesmierne veľa zla. Tá doba našťastie skončila. Nie však úplne... Tu a tam sa objaví relikt tých strašných časov v podobe správania sa ľudí, ktorí majú možnosti a moc, v snahe blížiť iným. Robia to. Vedia že smú. My sme totiž nekompromisne nepotrestali sudcov a prokurátorov tej doby spred polstoročia, a preto i tí terajší si myslia, že smú...

Sú ľudia, po ktorých ostanú skutky a výsledky. Po iných aspoň nejaké rozumné výroky. A po niektorých žiaľ iba funkcie, cez ktoré sa prevliekali. Ak však práve tí poslední pôsobia v malom slovenskom meste, v 90-tych rokoch minulého storočia, hrdo sa hlásiaci k účasti v Hnutí za deformované Slovensko, je možné predpokladať gradovanie ich bazálnych schopností na maximum. Stalo sa. Ich pažravosť a hrabivosť bola príkladná. Okolie alebo nič nechcelo vidieť, alebo sa na hrabivosti podieľalo s nimi. Nik nebol proti. Vlastne... bol. A ten niekto o ich pažravosti napísal básničku.

Smola... Funkcionári z Hnutia, sediaci v 90-tych rokoch na nejakých funkciách v malých okresných mestečkách boli synonymom absolutistických papalášov. Nebolo nad nich. Časy červených skončili iba nedávno, ale permanentný orgazmus živený dobrou funkciou bol dobrou príležitosťou pripomenúť si, že niekto je viac, môže všetko, a je nedotknuteľný. A zrazu tá básnička. O nich. O ich pažravosti. A prišla odveta...

V ostatnom čase prebehlo slovenskými médiami pár článkov o nehoráznosti, ktorá vznikla na podnet skupiny ľudí. Tým sa nepáčila jedna básnička popisujúca ich správanie sa v 90-tych rokoch v okresnom meste na Považí. Preto na autora básničky podali trestné oznámenie. Prvý krát. Ich obvinenie sa zrušilo, a tým to mohlo končiť. Až do tej doby to bolo iba o autorovi básničky a pár niktošoch urazených tým, že sa niekto tam zdola odvážil na nich pozrieť krivým okom. Pocit urazenosti malomestských papalášov bol však nekonečný, a tak sa spúšťa v tom istom, čo už raz bolo zrušené, nové stíhanie s rovnakou žalobou.

A už to prestáva byť iba o autorovi básničky a malomestských papalášoch. Do reťaze nezmyselností, hlúpostí a zlých rozhodnutí sa začínajú navliekať prokurátori a sudcovia. Rok za rokom, meno za menom, už to nie je len o okresnom súde, už je to o krajskej prokuratúre, generálnej prokuratúre. Závažné pochybenia, ktorých výsledkom bolo mnohoročné protiprávne šikanovanie občana Slovenska.

Bola doba, keď by stačilo povedať „prepáčte, chceli sme iba ublížiť, bola to hlúposť..., končíme s tým". Keď reťaz zlých a nešťastných krokov začali dopĺňať právnici, skončil čas na „prepáčte". Dnes je jedno, či chybné kroky právnikov boli z dôvodu hlúposti, nevedomosti  alebo chorej podpory tých, ktorí boli v básničke spomínaní. Mnohoročné protiprávne konanie na jednej strane prinieslo obeť - autora básničky. Na druhú stranu postavilo skupinu prokurátorov, sudcov a malomestských papalášov, ktorí v tomto prípade fungovali ako organizovaná banda.

Organizované bandy právnikov, ktoré pred polstoročím v súčinnosti so súdružským vedením ničili životy našich občanov, sme nepotrestali. Žiaľ. Mali sme. Nekompromisne, tvrdo, bez pardónu. Aby si každý právnik v budúcnosti uvedomil, kde sú jeho mantinely, čo si môže dovoliť. Keby sme to urobili, prípad považskej básničky by nezískal tie rozmery, ktoré napokon získal. A na nás je dnes zvážiť, či čas na trestanie prokurátorov a sudcov v prípade ich pochybení nastal. Ja som za...

Celý príbeh považskej básničky má ešte jeden rozmer. Postoje a názory nezainteresovaných. Ich  angažovanosť. Tá je dôležitá, aby prípady z minulosti, ten básničkový z nedávnej minulosti, i prípadné nové neprešli mlčaním. Aby ľudia neboli trestaní iba za to, že poukazujú na prešľapy mocných. A aby mocní nemali pocit, že sú mocní. Nemôžu byť. U rití im smrdí taktiež...

V 60-tych rokoch napísal Ivan Bukovčan knihu Pštrosí večierok. Kniha o spolužiakoch, ktorí nepomohli svojmu učiteľovi. Nechceli. Báli sa. Nechali ho prevalcovať právnym valcom spred polstoročia. Strčili hlavy do piesku ako pštrosy, aby nevideli, že sa deje okolo nich neprávosť. Diala sa vtedy... deje sa i dnes, a na nás záleží, či sa bude diať i naďalej. Nemusí sa... Stačí nebyť pštrosom... Autor považskej básničky pštrosom nebol. A my?...

 

Dialóg medzi Šerifom (predseda triedy, pštros) a Marekom :

Šerif : Čestné slovo - naozaj neviem, čo chceš. Pán profesor, odpusťte! Teraz...? Už ho predsa pustili..., rehabilitovali..., vyplatili - tieto veci sú už dávno, dávno v poriadku.

Marek : My..., my ešte nie sme v poriadku! Ako sa vám páči tá tvár, čo každé ráno vidíte v zrkadle...? No, páči sa vám? Mne sa nepáči.

Šerif : Ja sa radšej dívam okolo seba. Pozrite... tam dolu svieti naše staré mesto. A to nevidíte, čo sa s ním stalo? Nevidíš, ako sa zmenilo? Aj toto treba vidieť. Nielen jedného človeka..., jedinú krivdu...!

Marek : Jedného človeka...? Jedinú krivdu...?

Šerif : Tak tisíc..., desaťtisíc..., hoci stotisíc...! To sú omrvinky! Nevyhnutné straty na našej...

Marek : Človek nie je omrvinka!!! Človek je človek! A to nie je odpoveď... ajhľa! More nových domov. Ako je to s nimi? S tými novými ľuďmi v tých nových domoch? Priestor na bývanie im už vyrátali na štvorcové centimetre. A koľko centimetrov sa im ešte povolí - pre svedomie...? Sumcovi ostalo iba miesto vo vani. A sloboda podrezať si žily.

Šerif : Vtedy bolo všetko inakšie. Jasné a jednoduché - tu bol nepriateľ..., a tu boli naši. Človek sa nebál, pretože nesúhlasil. Dobre vedel, že bez slobody sa žiť neoplatí..., a že raz príde aj  iný čas.

Marek : A keď príde..., keď potom príde ten čas... tak príliš sa už potom oplatí žiť, že človek už len súhlasí. Samí dobrí ... nie sokolíci, pštrosy. Už majú svoj piesok, svoje tiché záhumienky, plné jemného, teplého piesku..., stačí skloniť hlavu..., a už nič nevieš, nevidíš, nepočuješ..., hlava je v sypkom bezpečí..., a nad pieskom trčí iba velebne stŕpnutý pštrosí trtáč. My sme chceli lietať. Ako môžu pštrosy lietať? To je jediný..., jediný vták..., má krídla, ale nemôže..., nevládze lietať. Má krídla, ale nie srdce.

 

Súvisiace zdroje :

http://paragraf.blog.pravda.sk/2011/08/23/prokuratura-priznala-ze-jedenast-rokov-viedla-trestne-konanie-nezakonne-justicny-omyl-alebo-statny-teror/

Matej Gašparovič : Bola raz jedna básnička, časopis Týždeň, 34/2011 //povazska-bystrica.otvorene.sk/Members/redakcia/tyzden-bola-raz-jedna-basnicka

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?