Som rodič, a k tomu zamestnaný. Platím tomuto štátu dane, a za ne očakávam aspoň aké také služby a prijateľnú úroveň slušnosti a ústretovosti v oblastiach ponúkaných štátom. Takou oblasťou je i školstvo. Knihy, ktoré dcéra doniesla, nie je možné nazvať inak ako hnoj. Mnohé sú už tri či štyri roky odpísané, chýbajú strany a pod. Nevdojak ma napadlo, načo vlastne tie dane platím. Nato, aby ma štát takto urážal? Ak nie je štát schopný ponúknuť kvalitu v školstve, nech od toho ide preč. Mňa totiž uráža nielen tá úroveň učebníc, ale i to nechutné povedomie, že školstvo je bezplatné. Osobne považujem vzdelanie za tovar, a súhlasím s tým, že i za takýto tovar je potrebné platiť (adresne a systémovo). My rodičia platíme, ale v daniach i množstve rôznych nesystémových poplatkov. A čo z toho máme? Vďaka štátu, ktorý nie je schopný budovať kvalitné školstvo, (okrem iného i) hnoj miesto učebníc.

Spýtal som sa známej - učiteľky, prečo takéto knihy dávajú deťom. Odpoveď som nedostal, zato sa ma spýtala, či a ako som poistený. Že spolupracuje s nejakým poisťovacím poradenstvom. Iná učiteľka mi ponúka zľavy na tovary a zájazdy. A ďalšia sa permanentne sťažuje, že žije od výplaty k výplate, a to je v školských odboroch... Nedalo mi neporovnať učiteľský stav a situáciu v školstve s inými oblasťami. Napr. s bankovníctvom, kde majú výrazne vyššie platy. Ale nestalo sa mi, že by mi dali roztrhanú vkladnú knižku, neboli ústretoví, nebojovali o moju priazeň. Ešte i v obchodoch (kde sú platy s učiteľmi porovnateľné) je ťah na zákazníka o niečom úplne inom ako v školstve. Prečo asi? Predstavil som si, ako učitelia prví požadujú od štátu, aby poskytol deťom to, čo deťom k výučbe patrí. Prečo na Slovensku bojujú bankári, obchodníci, podnikatelia, už i lekári, len učitelia nie?

Preto, lebo školstvo máme bezplatné. A čo je bezplatné, to je u mnohých bezcenné, a tak sa k tomu i správajú. A čo je najhoršie, obávam sa, že sa s touto chorou myšlienkou stotožnili i samotní učitelia. Už nebojujú, rezignovali, idú cestou menšieho zla, snažiac sa prežiť. Nevadí im, že deťom dávajú bezcenné učebnice (a nepriamo navádzajú na to, že nekvalita je štandardom). A asi im ani nedochádza, že i cez úroveň, ktorú učitelia dávajú (či sú nútení dať) vyučovaniu, sú následne hodnotení spoločnosťou. Od nového školského roku budeme mať školskú reformu. Pokiaľ tá výrazným spôsobom nemotivuje učiteľov ísť do niečoho nového, nepovýši podporu výučby na kvalitatívne vyššiu úroveň a zároveň nepresvedčí rodičov o svojej správnosti, nič sa nezmení. Ani v školstve, ani u učiteľov. A ja sa obávam, že dokiaľ bude na Slovensku vzdelanie bezplatné, bude i postavenie slovenských učiteľov na chvoste mzdového i sociálneho rebríčka. A pokiaľ s týmto stavom predovšetkým samotní učitelia niečo neskúsia urobiť, bude toto ich postavenie oprávnené.